VIANOČKA UDATNÝ Knihy

Milí čitatelia, drahí pozeratelia,  vážení počúvatelia, milované deti každého veku, vzácni pracháči i pracháčky, ctení milionári, veľactení multimilionári!

Venujte prosím pozornosť našej naliehavej výzve:

Nejde o literatúru, čo hýri nápadmi, nečakanými slovnými obratmi a myšlienkovými kotrmelcami, nejde o viac než štyridsať plnofarebných ilustrácií, o eskapády humoru či bezbrehú fantáziu. 

Ide o Vianočku! Hrdinu nad hrdinov, siláka čo neváha brániť právo a spravodlivosť a v mene čistej lásky a morálnych zásad sa pustí za pasy aj so samotným čertom.

 

Vianočka potrebuje vašu pomoc! Nebuďte ľahostajní! Nedovoľte, aby bohatier ostal bezduchým kusom sladkého pečiva! Pomôžte Vianočkovi stať sa, a ostať človekom, na stránkach rozprávkovej knižky, ktorá vám i vašim detným deťom na oplátku urobí Vianoce každý deň v roku.

 

 

Aby sme pomohli Vianočkovi na svet, potrebujeme celkovo 7 200 euro.
Rovných 3 000 sme získali z grantu Ministerstva kultúry, 2 000 žiadame od Vás. Tieto peniaze budú slúžiť na kvalitné polygrafické spracovanie knihy.
Zvyšok si zoženieme kde sa bude dať.

 

Ukážka z pripravovanej knihy 

„Počuješ?“ zašepká starenka. Podoprie si ucho kostnatou dlaňou a započúva sa do ticha. Starček už nemá taký sluch ako zamlada. Nakloní hlavu, natŕča obe uši k oknu: „Tuším čosi vŕzga.“
Starenka súhlasne prikývne: „To vŕzga sneh. Idú Vianoce.“

 Kým Vianoce prejdú sedmoro hôr a  dolín, zoderú sedmoro topánok a sedmoro čižiem. Keď vstupujú do chalúpky, nečudo, že sú mierne namrzené, páchnu kyslastým potom a vôbec sa netvária slávnostne. Ale starček so starenkou si za tie roky už zvykli. Pre nich pravé Vianoce vyzerajú takto.

Vianoce rozvešajú spotené háby nad prípecok, zasadnú na lavicu, ktorá pod váhou ich majestátneho zadku zastoná.
„Budúci rok nás už nečakajte.“ Prehlásia napokon nekompromisným tónom. „Je to sem príliš ďaleko. Neoplatí sa merať toľkú cestu kvôli dvom dôchodcom. Presťahujte sa do mesta, alebo aspoň na dedinu. Bližšie k ľuďom.“ Navrhnú Vianoce a uchlipnú čaju s hodnou dávkou slivovice, ktorou sa starčekovci pokúšajú prinavrátiť Vianociam dobrú náladu.
„Alebo presvedčte niekoho, aby sa sem prisťahoval. Nech je vás viac na jednej kope.“ Starenka so starkým krčia chudými ramenami. Dobre vedia, že na také čosi nikoho nenahovoria.
„Na konci sveta sa nikomu bývať nechce.“ Povie tichým hlasom starenka a trasľavou rukou doleje Vianociam do šálky čaju.
„A nám sa na staré kolená nechce bývať nikde inde.“ Pridá sa opatrne starký, dolievajúc do čaju slivovicu.
Vianoce sa rozpačito poškrabú v strapatej štici.
„Tak to je problém. Váš problém.“ Dopijú na jeden hlt, vystrú sa na lavici a zaspia skôr, než stihnú zavrieť oči.

 Starček so starenkou sedia za stolom, hľadia na spiace Vianoce, potom jeden na druhého.
„Čo budeme robiť?“ pýta sa pošepky starenka. Starček chvíľu rozmýšľa, potom potichu odpovie:
„Vyzerá to tak, že toto sú naše posledné Vianoce. Máme poslednú príležitosť niečo si želať. Niečo poriadne.“
„Lenže čo?“ dumá starká. „Som na svete tak dlho, že už nič neočakávam.“
Dumajú starčekovia, dumajú, až sa im z toho drieme, no za živý svet na nič prísť nevedia.
„Želajme si niečo, po čom sme túžili, keď sme boli mladí,“ navrhne starček. „Hoci, Ruské kolo. Alebo atómovú ponorku!“
Starenke sa starčekova túžba nepozdáva. „Na čo by nám bola taká zgerba? V chalúpke je už aj tak málo miesta.“
„Vymysli niečo ty, keď si taká múdra,“ ofúkne sa starček. Starenka sa zasmeje do hrste. Tvári sa mazane.
„O niečom ...“ začne pomaly, “...o niečom by som predsa len vedela.“
Starček zvedavo nakloní hlavu.
„Čujme!“ Ale starenka sa zdráha.
„Tak von s tým!“ nalieha starček. “O chvíľu sa Vianoce zobudia a keď nebudeme mať pripravené želanie, odídu a nikdy sa už nevrátia.“ 
Starenka vystrúha sprisahanecký výraz, nakloní sa k starčekovi a pokračuje stíšeným hlasom.
„Ak by nás v chalúpke bolo viac, museli by sa o rok vrátiť.“
„Čo si sa načisto spochabila?“ zlostí sa starček. „Chceš sem nakvartírovať niekoho cudzieho?“
Starenka pokrúti hlavou.
„Čoby cudzieho. Nášho.“ A zašepká starčekovi do ucha: „Čo keby sme si... urobili dieťatko?“
Starček sa stále tvári nechápavo. „Dieťatko!?!“
„Synčeka,“ spresní starenka. „Ty budeš mať komu odovzdať rozumy a ja sa budem mať o koho starať.“
Starček chvíľu váha. Atómová ponorka by ho asi lákala viac, ale keď vidí žiarivý úsmev, ktorý vyhládza starenke na tvári vrásky, prikývne.

Krátka správa o autoroch 

Vanda Raýmanová sa narodila v jeden nádherný marcový deň roku 1973 v Novej Bani, vyrástla v Čadci, odkiaľ je to len na skok od Žiliny, kde v rovnakom období rástol a mohutnel jej budúci manžel Juraj (1972). 

K bližšiemu zoznámeniu však došlo až na internáte v Bratislave, kde sa obaja mladí umelci našli popri štúdiu na Filmovej Fakulte VŠMU, ktoré dovŕšili už ako  obyvatelia Manželského internátu.

Vanda sa profiluje ako scenáristka, výtvarníčka, režisérka a producentka v oblasti animovaného filmu (O dvoch ľuďoch, Kto je tam?, Putovanie dejinami). V súčasnosti pripravuje  seriál televíznych večerníčkov Drobci a krátky film Bob a Mia. Svoje bohaté vedomosti  si nenecháva pre seba, ale odovzdáva ich budúcim kolegom na Katedre Animovaného filmu.

Juraj Raýman sa venuje literárno-dramtickej spisbe. V minulosti sa živil ako reklamný textár, v súčasnosti zarezáva ako autor televíznych seriálov a príležitostný kultúrny redaktor. Publikoval časopisecky, knižne i v rozhlase. Okrem rozprávky o Vianočkovi  pripravuje nemenej pútavú knižku O divom Emilovi z hôr.