,,Hľadanie v básni a prostredníctvom básne."
Reflexia nových básní Mariána Grupača od literárneho kritika, kulturológa, filozofa, publicistu a vysokoškolského pedagóga prof. PhDr. Dalimíra Hajka, DrSc.
,,Grupačova poézia je pokusom o objavenie dvier z labyrintu váhania a trýzne. ”
prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc.
Filozof, kulturológ, literárny kritik, esejista, publicista a vysokoškolský pedagóg
Nová Grupačova zbierka básní potvrdzuje základnú ideu jeho poézie: Grupačov lyrický hrdina je človek na úteku. V celom texte vnímame, cítime útek do mlčania, útek do bolesti. Intimita utrpenia je však zároveň istotou. Téma istoty (pravdepodobne neexistujúcej) je kľúčová.
Z Grupačových veršov intenzívne sála hľadanie malých – „pretože žiadnych“ – istôt. Aj bizarný pohyb z plytčín ku skalám by mal smerovať ku konečnej úľave od ťažko pochopiteľného utrpenia, úzkosti a tápania.
Sila tejto poézie je v schopnosti básnickej sebareflexie. Je to hľadanie čohosi, čo by nebolo zbytočným, prázdnym gestom. Hľadanie v básni a prostredníctvom básne. Sebareflexia, duševné sebapitvanie založené na konfrontácii so svetom bolestných vzťahov, vecí, ktoré vyvolávajú trápenie. Iracionálne, ale nevyhnutné. Podčiarkuje ho strohý a úsporný verš, gnómická veta.
„Poníženie a úľava“ – to sú dve základné polohy básnického textu. Všetky témy týkajúce sa morálky súčasných ľudí chápe básnik filtrovane cez vlastnú autopsiu. Autopsiu nielen v zmysle poznania získaného vlastným pozorovaním a skúsenosťou, ale aj v zmysle „pitvy“ slúžiacej na získanie vedomosti o príčinách vlastnej bolesti, ale aj o bolesti iných, o ich ľahostajnosti a ich spáse. Je to blúdenie „v sebe do nemoty“. Ale nie bezcieľne. Ibaže cieľ je vzdialený a neurčitý.
Nie je to čistý nihilizmus, ale len podmienečný optimizmus skrývajúci sa za lacnými rekvizitami našej pološialenej civilizácie...
Za horizontom básne tušíme rozporuplné prostredie nášho života, v ktorom sa striedajú stavy radosti i bolesti – nedokážeme pred nimi uniknúť, ale hľadáme východisko. Grupačova poézia je pokusom o objavenie dvier z labyrintu váhania a trýzne. Treba povedať, že je objavovaním dostatočne pôsobivým na to, aby sa stalo pri všetkej svojej vratkosti a nepevnosti pevným východiskom básne.
Básne sú „cestou naboso“ po strnisku duševnej trýzne. Manifest hľadania a objavovania zmyslu samoty, túžby „vliezť nahý do seba“. Leitmotívom a vyústením je potreba istoty.
Básnik v tomto neveľkom súbore veršov zreteľne artikuloval koordináty svojej básnickej prítomnosti so zreteľným výhľadom na jej systematické, cieľavedomé a zmysluplné rozvíjanie.
Jednoznačne odporúčam knižné vydanie tejto básnickej zbierky Mariána Grupača.
prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc.
V Bratislave 25. septembra 2020