"Toto je pravá poézia, takto slobodná, a predsa logická. "
Fundovaný pohľad na predkladaný rukopis zbierky básní Manifest pohŕdania od literárnej vedkyne, germanistky, slavistky, spisovateľky, poetky, esejistky, publicistky a vysokoškolskej pedagogičky pani prof. PhDr. Márie Bátorovej. DrSc.
„Zbierka Mariána Grupača je výnimočná. Odporúčam ju na vydanie!“
Prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc.
Literárna vedkyňa, germanistka, slavistka, spisovateľka, poetka, esejistka, publicistka a vysokoškolská pedagogička
Rukopis novej básnickej zbierky M. Grupača, ktorého ako autora viacerých žánrov netreba predstavovať, je nutné čítať odzadu (okrem časti Manifesty) ako autobiografickú výpoveď a to z rozličných období života. Poznať to na štruktúre básní a vôbec na poetike, ale aj na zmysle.
Vecne sa zbierka člení na nepravidelné 4 oddiely, v ktorých si básnik úplne slobodne člení všetko, čo sa týka štruktúry, interpunkcie, významov a zmyslu. Toto je pravá poézia, takto slobodná, a predsa logická.
Tých 67 strán pripadá ako 1000, pretože sú oťažené komplexnosťou paradoxu a zisteniami. Nemožno ich čítať dlho, len po kúskoch. Podstatou tejto poézie je zážitok a nič nezažité sa tu nevyskytuje. Medzi zrodom vlastného dieťaťa („...Slnko/ vychádza opäť/ z tej istej krvi...“), keď sa stotožnenie so sebou samým vzácne vyjavuje v použití prvej osoby sg. „...maľujem pieseň.“, touto vzácnou rovnováhou pocitu krásy a dobra (báseň Bez refrénu), cez existenciu v idyle („Vystieranie/ obrusu, keď ráno vonia...“), v ktorej už rastie smrť z nudy a z vyčerpania medu („... obyčajný život/len včelie telíčka na parapete...“) k nude a strachu, nakoniec k „smrti“, ak s ňou súhlasíme („Podanie. Sa./ Je smrť/ a už ani slovo.“), mlčanie, sebe tak často rozkázané, medzitým „úsmev ako zmierenie so sebou“, „Pohyb k sebe. Do bezpečia...“ , ktoré sa vzápätí stráca... čiže žitie a najmä šokujúce pravdy a odhalenia kamufláží: „...Pne po vyťatých stromoch sa tvária ako kreslá...“ (Podfuk), v tom medzipriestore, medzi zrodom a smrťou, sa stelie život v paradoxoch. A nič tu nie je jednoznačné, ešte aj večnosť je len agnosticky časná...
Narušená chronológia a reflexia samého seba cez tretiu osobu sg. majú zmiasť čitateľa, aby nehľadal logiku, aby nechal len pôsobiť všetky tie silné obrazy a najmä paradoxy, v ktorých je nakumulovaná vlastná skúsenosť: medzi „návratom do klietky“ a slobodou, neistota, nemožnosť nachádzať stratené, odcudzenosť, nie prevzatá, ale žitá, ako prekliati básnici (Dobiedzavá presnosť), z ktorých spomenie v názve básne len Baudelaira, a inde „čistú poéziu“, ku ktorej tento básnik smeruje postupne v začiatku zbierky Manifest pohŕdania, kde (zdanlivo) nie je nič tradičné, všetko sa nachádza v nespojitosti a absurdite, akoby sa neuchopiteľne mihalo vo vzduchu.
V záverečnej časti Manifesty sa manifestujú a akoby znova sumarizujú dve základné polohy básnika: Rimbaudovské odcudzenie a sebaidentifikácia v matke. Tato posledná báseň manifestuje biblický a v opakovaní oslovenia aj „ružencový“ návrat strateného syna a má dokonalý tvar a význam v paradoxe adorácie pokory v pokľaku a zároveň (konečne) základného porozumenia a súladu.
Zbierka Mariána Grupača je výnimočná. Odporúčam ju na vydanie!
prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc.
V Bratislave 30. 10. 2020