PETRŽALKA / sprievodca Knihy

Pri vyslovení slova Petržalka sa mnohým ľuďom vynoria rozličné asociácie, zväčša negatívne. Fotograf Martin Kleibl vás svojou knižkou presvedčí o opaku. O tom, že Petržalka a územie na ktorom toto najväčšie stredoeurópske sídlisko leží, má obzvlášť bohatú históriu a aj v jej súčasnej podobe bratislavskej mestskej časti s viac ako stotisíc obyvateľmi sa skrýva mnoho krásnych zákutí. Tento nevšedný turistický sprievodca po miestach všedných vás prevedie Petržalkou, jej historickými pamiatkami, umeleckými dielami, kuriozitami a odhalí nepoznané skutočnosti a súvislosti, o ktorých ani väčšina jej obyvateľov netuší.

Kniha vychádza v pondelok 1. decembra, v priebehu nasledujúceho týždňa by ste ju mali dostať do schránok, ďakujeme za podporu.

úryvok textu: Medzinárodná urbanistická súťaž

V roku 1966 vypísali medzinárodnú súťaž na „Ideovú urbanistickú štúdiu južného obvodu mesta Bratislavy“. O tom, že išlo naozaj o jedinečnú súťaž v celosvetovom kontexte, svedčí množstvo zaslaných návrhov od kolektívov autorov z celého sveta (310 účastníkov z 28 krajín), ale aj medzinárodné zloženie poroty (odborníci z Francúzska, Anglicka, Ruska a Juhoslávie). Za predsedu poroty bol zvolený Arthur Ling (Veľká Británia) a za podpredsedu Štefan Svetko (v tom čase zastával funkciu námestníka hlavného architekta mesta Bratislavy). Do finálneho výberu sa dostalo 18 návrhov, z ktorých víťaza nevybrali. Keďže žiaden z návrhov nedokázal komplexne vyriešiť túto neľahkú úlohu, porota udelila päť tretích cien. Súťaž však priniesla množstvo zaujímavých ideí a konceptov, ktoré porota odporučila ďalej riešiť formou seminárov a diskusií s odborníkmi aj autormi projektov. Výsledkom mala byť mestská časť so stotisíc obyvateľmi s komplexnou občianskou vybavenosťou, so zachovaním prírodného rázu krajiny, uplatňujúc najmodernejšie poznatky z vývoja svetového urbanizmu. V zadaní súťaže sa taktiež píše: „Nová Petržalka nemá byť a nebude poňatá ako ‚obytná spálňa‘ mesta, ale ako útvar, ktorý svojou príťažlivosťou utvorí podmienky pre stále a zdravo pulzujúci život, aby po výstavbe Petržalky stala sa Bratislava skutočne mestom na Dunaji.“

Všetky tieto smelé plány však zo dňa na deň zhatila okupácia v roku 1968 a následné roky tzv. normalizácie. Riešením projektu bol poverený Stavoprojekt na čele s architektmi Stanislavom Talašom a Jozefom Chovancom, ktorí aj napriek istým snahám o využitie poznatkov zo súťaže nedokázali zabrániť použitiu prefabrikovaných panelov a typizovaných projektov. Budovať sa muselo čo najrýchlejšie a najlacnejšie, aj na úkor kvality. Tak sa v roku 1973 začalo s výstavbou.

 

úryvok textu: Kominárske učňovské stredisko

O kominárskom učňovskom stredisku, aj o tom, že prechádzka nočným Sadom Janka Kráľa nebola prechádzka ružovou záhradou, svedčí spomienka Jozefa Ozábala, syna zakladateľa a riaditeľa učňovskej školy:

„V spomínanom čase (v rokoch 1955 – 1956) som mal od päť do sedem rokov. Až tak mnoho si toho nepamätám. Určite viem, že bývanie v petržalskom parku nebolo veľmi bezpečné. Veľa chuligánov. Z parku si robili divoký západ. Nás deti chránil počas dňa otcov pes menom Tarzan – nemecký ovčiak s výcvikom. Odprevádzal nás cez park do školy a poobede už čakal na konci parku a odprevádzal nás domov. Chuligáni mali pred ním veľký rešpekt. Mali s ním už zopár ráz do činenia. Večer a v noci to bol park pre výtržníkov. Učňovská škola im prekážala. Pamätám si, že na smrť ubodali jedného z učňov a viacerí dostali „nakladačku“. Policajti aj so psami vchádzali do parku cez deň, ale v podvečer odišli. Ostali sme tam sami. Na otecka dokonca strieľali. Otec zorganizoval v rámci učňovskej školy domobranu. Vedľa vstupnej brány do učilišťa z vnútornej strany boli nazhromaždené rôzne palice, drevené, aj železné. Každý učeň, ktorý šiel na vychádzku, mal píšťalku. V prípade napadnutia mal príkaz utekať a pískať. Po tomto signále učni hromadne vybehli po palice a spoločnými silami odrazili útok chuligánov. Tento postup otec počas dňa s učňami nacvičoval. Pár ráz sa toto opatrenie uplatnilo v praxi. Chuligáni museli utekať. Niektorí aj s modrinami. Otec to s chuligánskou bandou napokon uhral. Bol v rokoch svojej mladosti skautom a skautským vodcom. V rokoch 1941 – 1942 bol ako slovenský dôstojník a príslušník Rýchlej divízie SA na ruskom fronte. Počas jedného z telovýchovných dní prišli na dvor vyjednávači chuligánov a uzavreli s otcom „mier“. Útoky na učňov prestali. Po jeho odvolaní z postu riaditeľa UŠ v Petržalke v roku 1958 a nastúpení nového riaditeľa útoky na učňov pokračovali a stupňovali sa ďalej. Viem to, lebo nový riaditeľ učňovskej školy sa prišiel radiť s mojím otcom, čo má robiť."

Ďaujeme všetkým, ktorí prispeli na tento projekt - knižka bude na svete na prelome novembra a decembra. Bude mať stosedemdesiat strán, obsahuje množsto textov a približne tri stovky fotografií. .