Prikladanie slnka Knihy

Ján Marton? Kto to vlastne je?

Niekto ho po prvých zbierkach nazval slovenským Charlesom Bukowskim. Vtedy bol na to pyšný, teraz však už roky na toto prirovnanie reaguje: "Nie, ja som Ján Marton." Ale nečertí ho to. Vlastne nič ho nečertí. Ani že ľudia sa pozastavujú nad jeho dvomi bodkami namiesto troch, ktoré diktujú pravidlá slovenského pravopisu. Je absolútne svojský, originálny vo veršoch s voľným rýmom ako aj v živote, v obliekaní, v skladaní a spievaní jeho piesní...

S neodhadnuteľnou nepravidelnosťou vypína a zapína svoj facebukovský a instagramový profil a je mu jedno ako reagujú jeho čitatelia, na reklamu a promo vždy kašľal... Priťahuje zronených, bláznov, psychopatov, slávnych ľudí, krásne i všedné ženy, mladých nezávislých YouToberov či hip-hoperov, umelcov všetkých žánrov. Možno je to tým, že nič vo svojich dlhosialhlých filozoficko-satirických statusoch neskrýva, za čo občas dostane od blízkej rodiny vyhubované. Ale nesie. Poctivo nesie svoj pohľad na svet tak absolútne nepokrytecky a úprimne prenesený z jeho srdca do reálneho bytia. Bez pretvárky, faloše, snahy vyzerať ako ktosi. Marton? Zabudnite. Radšej umrie pri pive a s cigaretou v ruke s pohľadom na cudziu ženu mihajúcu sa za špinavým sklom jeho obľúbenej popradskej krčmy Čistiareň.

Tam sa čistí. Aj tam z neho padajú náreky, v ktorých sa zrkadlí a nachádza nezastaviteľne sa zväčšujúci zástup jeho čitateľov a hlavne čitateliek. Nerozumie im. Snaží sa zo všetkých síl porozumieť iba sám sebe. Neraz to bolí, ale nebyť básní, možno by už medzi nami nebol... V tých básniach, v ktorých jedine cez poéziu skrýva a pritom neskryje.

Jánko Marton je aj otec dvoch detí, šialenec do bicykla a behu, milovník žien, piva a prebdených rán plných plodných debát o ničom a pritom o všetkom. Kto ho mal šancu spoznať osobne, iba žasne nad jeho detinskou prirodzenosťou, blčiacimi očami šibala, bohéma, narcisa a zároveň majstra pokory v jednom. Vydáva svoju desiatu zbierku. A je mu totálne jedno ako dopadne... a zároveň sa nevie dočkať reakcií naň. Krásne zmätený, vzorovo úprimný, čistá duša žijúca hriešny život..

 

Rana nad ľavé obočie môjho zmyslu

 

Si ako slnko nad temným

výjavom neurčitej viery.

Rana nad ľavé obočie

môjho zmyslu.

Si Vianocami mojich pohrebov

v gurmánskych papuliach

lásky.

Si batoľa i starena.

Stena prekrásneho výjavu

nad utrpením tmy.

Si premena mojej doby,

môjho rytmu i tónu.

Hlas mojich pochodní,

zrodu i smrti.

Skutočne existuješ.

 

A to je na tom to najstrašnejšie.. 

 

 

Dlhá a nežne blčanlivá

I.
Chcel by som byť
tvojim pohárom.
Tesne pred pol štvrtou
v ďalšej básni.

Cez okno však len
lámem lúč,
a vravím slnku ešte nezhasni
tú prekliatu vec:

Deň.

II.
Ohnivé dunenie mojich stotín,
iba napája tušenia
a podobne poslednú nádej
na nové ráno a tú istú teba.

Len tak,
akoby bola noc nad čakanie
vzácnejšia.
Dlhá a nežne blčanlivá.

Ako ohne v tvojich studniach.

 

Je ráno plné okien

 

Všetko, čo mám,

vo svojej sopke,

sú obrazy. Bez rámov

a ochranných skiel.

 

Všetko, čo mám,

je ráno,

keď sa nadýchnem vetra,

čo mi posiela tvoje vlasy.

 

Tvoje ruky. Po vetre

v tom istom obraze bez rámu.

Lebo je ráno

v opuchnutých očiach.

 

V úsmeve motýľa,

čo sa ukryl do rozprávkovej knihy.

Je ráno teba a mňa.

Sopiek a slnka.

 

Usmej sa. Hovorím si

a v dlaniach lámem kamene.

Je ráno plné okien

a teba.

 

Strácam dych a slová.

Znova

v priamom prenose,

keď ti hladím vlasy.

 

Oknami, čo ostali mi namiesto očí. 

 

 

Technické parametre knihy Prikladanie slnka

Rozmer: 120 x 180 mm

Väzba: tvrdá

Počet strán: 100

Farebnosť: farebná obálka, čiernobiele vnútro 

Dátum vydania: 11. 11. 2021

 

 

 

V tme, čo oberá nás o svetlá lámp,
sadajú úkradmo k čaši tušu,
bez obáv vyzliekať pravde háb,
ochotní vykostiť pred nami dušu
... tú vlastnú...

Prazvláštni alchymisti,
snílkovia - sú realisti!
... Ján Marton?
- je taký istý...

 

Sveťo Vladař (spevák a textár skupiny HT)