Spomienky Knihy

Občianske združenie Priatelia histórie Novohradu sa venuje vydávaniu kníh súvisiacich s regionálnou históriou Novohradu. V roku 2015 sme pomáhali pri vydaní knihy pána Tibora Urbašíka Spomienky z okolia horného Ipľa. Toto prvé vydanie sa rozchytalo do pol roka a stále sa nájdu ľudia, ktorí knihu hľadajú. Preto sme sa rozhodli pripraviť druhé rozšírené vydanie a s vašou pomocou ho v náklade 300 kusov poslať ešte raz do sveta. Určite to stojí za to.

Život je úchvatným a nedostižným tvorcom príbehov. No na to, aby vyniklo jeho „majstrovstvo“ a dostalo sa do povedomia ľudí, potrebuje rozprávača, ktorý príbehy dotvára a rozširuje ďalej. On dáva jednotlivým príhodám farbitosť a šťavnatosť, robí ich pútavými a poslucháčsky či čitateľsky ešte príťažlivejšími, akými v skutočnosti boli. Málinčania sú už oddávna známi svojou pohotovosťou a originálnym prístupom k riešeniu životných situácií – na jarmokoch, vo vzťahoch voči vrchnosti či pri potulkách svetom. Historky anekdotického charakteru sa o nich po okolí tradujú už celé desaťročia. Tibor Urbašík ich podáva jadrne, a tak účinne vynikne ich pointa. Aj rozsiahlejšie humorne ladené príbehy vedia pobaviť čitateľa. Zároveň sú zdrojom zaujímavých informácií o živote v prvej polovici 20. storočia.

Technické údaje knihy (môžu sa ešte trochu zmeniť): 360 strán, rozmer 115 x 165 mm, pevná väzba. Robíme všetko preto, aby kniha vyzerala čo najlepšie.

Celková suma potrebná na vydanie knihy sa pohybuje, v závislosti od rôznych faktorov, v rozmedzí asi 1 200 až 1 400 eur. Časť peňazí máme z vlastných zdrojov, zvyšok by sme chceli získať prostredníctvom tejto zbierky.

Keďže pán Tibor Urbašík bol okrem iného učiteľom na škole v Hradišti – Lazy, rozhodli sme sa, že každému podporovateľovi pošleme ešte ďalšiu knihu. A síce pôjde o kroniku práve z tejto lazníckej školy z rokov 1930 až 1954. Je to mimoriadne zaujímavé čítanie o živote v odľahlých kútoch Slovenska.

Ak všetko dobre pôjde, Spomienky z okolia horného Ipľa aj Kronika obecnej ľudovej školy v Hradišti – Lazoch budú hotové v priebehu júna, vtedy budeme zasielať vami vybrané odmeny. Ak sa nevyzbiera dostatočná suma, peniaze vám budú vrátené.

Takto vyzeralo prvé (dávno nedostupné) vydanie knihy z roku 2015. Druhé vydanie bude bohatšie o cca 50 až 70 strán.

"Trocha krutý fígeľ" (ukážka z knihy)

Kováč, ktorý býval na začiatku dediny mal početnú rodinu a pomerne málo roboty, preto sa rozhodol, že sa presťahuje do inej, nie veľmi vzdialenej dediny.
Dom, ktorý si postavil, sa mu podarilo dobre predať, tak s kúpou nového vo vyhliadnutej obci nebol žiaden problém. Zamestnal sa v zlievárni, kde robil kováčsku robotu. Pomerne slušne zarábal, tak každodenné starosti ľahšie znášal. Deti vyrástli, rozišli sa z domu, ostal sám s manželkou.
Ako to už v živote býva, občas prišlo i k hádkam, ktoré sa snažil urovnať stále nejakým žartom. Niekedy predstieral, že ohluchol a že vraj nič nepočuje, čo manželka hovorí. Inokedy si začal vyspevovať a pýtal sa manželky, túto poznáš, alebo túto iste poznáš. Trvalo to dotiaľ, pokiaľ sa manželka neusmiala, lebo vedela, že si s ním inak nepočne. Bol figliar od mladi.
Po pracovnej dobe v zlievárni doma nebolo nejakej väčšej práce a aby vraj aj manželka mala okrem domácich povinností ešte nejakú robotu, rozhodol sa, že budú predávať truhly.
Vypratal jednu miestnosť a v nej truhly skladoval. Žartom raz poznamenal pred manželkou, že si už jednu vybral i pre seba. Táto ho zahriakla: „Na smrť pomýšľať máš ešte dosť času. Ber i na mňa ohľad, čo by som si tu sama počala.“ Hoci bol nevyspytateľný figliar, mala ho rada.
Jedenkrát predsa došlo k veľkej hádke až takej, že sa manželka išla na neho sťažovať k susedke. Keď odchádzala, ešte poznamenala, že keby aj zomrel, vôbec by za ním neplakala.
Hútal, ako by sa presvedčil, či je to naozaj tak. Napadla ho myšlienka čo urobí, aby sa naozaj presvedčil o pravdivosti jej rečí. Vtedy milý Janko zarezal kohúta, krvou si potrel krk aj tvár a ľahol si do pripravenej truhly. Čakal čo sa bude diať, keď sa manželka od susedov vráti.
Jej hnev bol veľký, preto návšteva u susedov trvala pomerne dlho. Pomýšľal, že so žartom skončí, lebo od ležania v nevystlanej truhle ho už chrbát poriadne bolel. Predsa však vydržal.
Manželka po príchode domov zbadala na chodbe krvavú stopu, ktorá ju priviedla do izby, kde skladovali truhly. Od veľkého prekvapenia zmeravela. Hrdlo jej tak stiahlo, že spočiatku nevedela vydať žiaden zvuk. Po chvíli predsa začala bedákať, zalamovať rukami a nahlas nariekať.
„Toto si mi predsa nemal urobiť, veď v hneve povie človek hocičo.“ Po týchto slovách bežala znova do susedov po pomoc.
Milý Janko z truhly rýchlo vstal, poumýval sa od krvi, poriadil chodbu a z komory si vzal slaninu a chlieb.
Keď dobehli susedia, zajedal si za stolom. Manželka vlastným očiam neverila, čo sa to vlastne deje. Pred chvíľou bol mŕtvy a teraz si zajedá.
Od tohto času brali susedia sťažnosti na manžela s rezervou. Na vlastné oči sa presvedčili, že smrť manžela si vymyslela. Až po čase sa Janko priznal, že to naozaj urobil, lebo chcel vedieť, ako ho manželka bude po smrti oplakávať.
Bol to krutý fígeľ, skonštatovali susedia.